Už dlhšie som pre teba chystala toto interview. Ivanku La Par som spoznala asi rok-dva dozadu. Jej pohľad na život a radosť z každej maličkosti je až neuveriteľná. Svojimi správami a článkami ma vždy pohltila do deja a mohla som tak zažiť krásy sveta spolu s ňou. A to sme sa osobne nikdy nevideli.

Aj preto som sa rozhodla predstaviť ju aj tebe a zároveň som ju aj trochu vyspovedala.

 

Venuješ sa viacerým projektom, pričom každý z nich je osobitý. Ako si sa k nim dostala?

Je to zvláštne, ale ak som vo svojom živote niečomu uverila, niečo naozaj chcela, tak som si za tým šla a ono sa to stalo. Možno sa to niekomu bude zdať ako veľké šťastie, no ľudia málokedy nájdu odvahu ísť si za svojím snom.

V podstate ide iba o to rozhodnúť sa. Som názorným príkladom teórie, že je možné si pritiahnuť do života to, po čom túžiš. Ale pozor. Najprv musí prísť odvaha a vykročenie, často do neistoty. 

 

Ako to bolo u teba?

Veľakrát ma sprevádzali pochybnosti. Nie som výnimočne odvážna. Som skôr opatrná. No moja levia vlastnosť je spontánnosť. A ak prišiel deň, kedy som cítila príval energie, inšpirácie a sily, tak som to nejako spontánne začala riešiť. A to bol vždy ten prvý krok na ceste k úspechu, v podstate v čomkoľvek.

V podstate som sa ku všetkému dostávala nepriamo. Ako malá som si kreslila modely šiat a túžila som byť módnou návrhárkou. A momentálne mám v hlave projekt, ktorý s navrhovaním módy aj mojím cestovaním úzko súvisí. Uvidíme, ako ho budem kreovať.

„Kdekoľvek som, fotím. Pamäť môjho mobilu je vždy plná. Som levica. Idem si pokojne, potichu a sem tam lenivo presne tam, kam mám.“

A čo ďalšie projekty?

Keď som si ako 12-ročná kreslila na chalupe vysnívaný dom, nemyslela som si, že budem niekedy v tejto sfére pracovať. Ale asi to moje podvedomie už vtedy vedelo viac. Aj keď som vyštudovala iný odbor, nakoniec som začala pracovať pre jeden z najväčších mediálnych domov, Bertelsmann Springer, a to v pozícii mediálnej manažérky pre lifestylové mesačníky o bývaní. 

Po rokoch naozaj tvrdej práce pre časopisy, ktorým som zabezpečovala finančné istenie na Slovensku, som prešla už k vlastnému projektu. Bola ním kaviareň s ponukou umeleckých diel a dizajnových doplnkov

 

Ako si sa k tomu dostala? 

Chodila som okolo rohových výkladov predajne svietidiel a jedného dňa bola prázdna. A ja som vedela, že kvôli mne. Mojim priateľom som totiž pravidelne opakovala, že ak by bol raz tento priestor voľný, urobím tam kaviareň

A tu sa opäť ukázalo, akou životnou priateľkou je pre mňa synchronicita – zmysluplná zhoda náhod. Keď som si kúpila úplne prvé číslo českej verzie módneho časopisu Elle (pred 25 rokmi), bolo v ňom aj zopár obrázkov dizajnových nábytkárskych kúskov vtedy u nás málo známeho českého architekta, dizajnéra a emigranta, Bořka Šípka. 

Bola som uchvátená. Nádherné kreslo a krásna spolupráca na rekonštrukcii Pražského hradu. A odrazu sa mi po rokoch otvorením mojej kaviarne s predajňou krásnych dizajnoviek otvorila možnosť osloviť ho a predávať ním navrhnuté sklenené vázy. 

Stalo sa to, v čo som sa neodvážila v tých rokoch prvých vydaní Elle ani snívať. 

Som vďačná, že som sa s Bořkom Šípkom mohla osobne stretnúť. Že som mala príležitost’ si v jeho sklárskej dielni pod vedením jeho sklárskeho majstra vyfúknut’ svoju “bublinku”. Je mi ľúto, že aj keď mi nebo dalo príležitosť byť s ním osobne aj v rozhovore, nikdy som mu nepovedala, ako zmenil môj život. Zásadne. Lebo som mu uverila a šla za jeho svetlom. 

„Sklársky majster Jiří Pačínek bol pravou rukou Borka Šípka. V súčasnej dobe má vlastnú sklársku dielňu a fúka sklenené vázy a doplnky pod vlastnou značkou.“

Dostala si aj druhú šancu?

Áno, nebo mi dalo aj druhú šancu. No to už bol Bořek Šípek veľmi chorý a vedela som, že už tu s nami dlho nebude. Bol mojou veľkou inšpiráciou, platonickou láskou, múdry a vzdelaný, užívajúci si život, architekt, dizajnér, filozof… výborný kuchár a cestovateľ.

Keby si mala samu seba opísať pár vetami, čo by si povedala?

Milujem pokojné chvíle. Najšťastnejšia som, ak je moja myseľ a telo v dokonalom súlade s prostredím. Preto som rada na cestách. Fotím, píšem, navrhujem, rada varím a užívam si pomalé chvíle.

Myslím si, že je našou povinnosťou spoznať samých seba. Ak sa nepoznáme, tak celý život niečo hľadáme a v podstate nevieme, čo. Sme nešťastní a obviňujeme z toho ľudí, s ktorými žijeme. 

Aká teda si v bežnom živote?

Som levica. Ak sa pre niečo rozhodnem, väčšinou je to o mojej absolútnej dôvere v projekt a v ľudí. Zabojujem – ak musím. Milujem však pokojné chvíle.

Cvičím jogu, varím zdravé jedlá, prokrastinujem pri fotkách a podobne. Venujem sa písaniu, foteniu a študujem online marketing. V hlave nosím plno nápadov, momentálne som v štádiu plánovania ich realizácie. Viem, že sú životaschopné. Prezradit’ môžem, že úzko súvisia s cestovaním a dobrým jedlom. 🙂

Momentka – „Fotila som ryžové políčka v kopcoch nad mestom Ubud, zatiaľ čo mňa fotila kamarátka – fotografka.“

Veľa mi dali posledné roky. Donedávna som totiž koordinovala tím stredne veľkého hotela. Tá práca bola náročná, no posunula ma. Dostala som sa k tomu neplánovane, bolo potrebné sa toho v krízovom období chopiť a myslela som si, že to bude na pár mesiacov. Nakoniec to boli takmer tri roky. 

Pod mojím vedením prešiel hotel aj kompletnou rekonštrukciou, interiéry som tvorila podľa mojich cestovateľských skúseností. Zásadne si v zahraničí vyberám hotely s výborným hodnotením. Veľa sa v nich inšpirujem. 

Aj keď viem, že by moja prítomnosť bola pre hotel žiaduca aj naďalej, povedala som NIE. Cítila som už obrovské vyčerpanie a túžbu opäť lietať. 

Ak chceme realizovať svoj sen, musíme povedať NIE snom iných. Niesť za svoj sen zodpovednosť. Ináč uletí.

Mala som možnosť prečítať si asi všetky tvoje články o cestovaní. Forma, akou ich píšeš, ma úprimne zaujala. Kedy si začala tak viac objavovať svet?

Ďakujem ti, to ma veľmi teší. V podstate svet objavujem od mala. Jasné, najprv to bolo Bulharsko. Po mamke som Bulharka, po otcovi mám aj francúzske korene. Je mi ľúto, že týmito jazykmi nehovorím. A aj Francúzsko som prvýkrát navštívila pred desiatimi rokmi. 

Ktorá krajina, mesto alebo kút sveta ti je najbližší?

Ja sa cítim dobre všade na svete. Som nomád. Ak sa ma opýtaš, kde som sa cítila výnimočne, tak to bolo v kostole na Cookových ostrovoch pri Novom Zélande – na druhom konci sveta. 

Keďže sme tam boli v období dažďov, povedala som si, že aspoň môžeme nakuknúť do kostola. A bola som ohromená. Domorodí tmaví obyvatelia boli oblečení v bielych odevoch, ženy s klobúkmi ozdobenými kvetmi. 

Ich spevy boli famózne. Hlasy mužov a žien na seba nadväzovali, no nikdy sa v piesňach nestretli. Mala som zimomriavky, stiahnuté hrdlo, po lícach mi tiekli slzy dojatia. Bola som na druhom konci sveta, na mieste, kde vieš prežiť jeden deň dvakrát (časový zlom) s domorodcami, ktorých predkovia boli ľudožrútmi. Na plátne sa premietali texty piesní a my všetci sme ich na záver spoločne spievali.  

Afrika – Tanzánia. „Masajovia žijú svojimi tradíciami. Je smutné, že masajské ženy podstupujú bolestivú a životu nebezpečnú ženskú obriezku v domnení, že je v súlade s ich náboženstvom. No pravda je taká, že žena je tovar. Najprv patrí otcovi, potom mužovi. Patriarchát sa tu po generácie ukrýva za náboženstvo.“

Existuje miesto, kam by si sa rada opäť pozrela?

Rada by som sa vrátila na Island, zamilovala som si jeho letnú atmosféru. Veľmi ma lákajú aj Veľkonočné ostrovy. No ja som netypický cestovateľ. Ak niekde prídem, chcem tam zostať a vnímať bežný deň. Mať svoje rituály. Nie urobiť si čiarku na mape sveta. Potrebujem tým nasiaknuť ako špongia a potom písať. 🙂 

Podľa čoho si vyberáš, ktorým smerom sa vydáš na svoju ďalšiu cestu?

Spontánne. Január som strávila na Bali. Letenky som kupovala tri tyždne pred odletom. Plánovala som tam ísť už pred viac ako dvoma rokmi, ked’ som potrebovala vyčistiť si hlavu a naštartovať telo cvičením jogy. No nebo ma vtedy nakoniec nasmerovalo do New York. S jogou som namiesto na Bali začínala v najstaršom centre na Manhattane, ktoré založil legendárny guru – dnes už 80-ročný Srí Dharma Mitra.

„Som veľmi vďačná mojej priateľke, ktorá mi ponúkla strávit’ čas pobytu v krásnom dome, ktory si na Bali svojpomocne postavila. Denný režim mohol byť úplne v súlade s prostredím. Vďaka nej sme boli na miestach, ktoré boli autom ťažko dostupné, no prekrásne. Nikdy som nebola vďačnejšia za to, že auto má štyri kolesá – ako tuto. Keď totiž dve visia nad hlbokou priepasťou, ešte vždy je šanca, že tie v blate zaberú.“ 🙂

Na hlavnej stránke tvojho webu som si všimla, že  tvoj nový eBOOK o New Yorku si už čoskoro budeme môcť stiahnuť. Čo nás v ňom čaká?

Dlho som váhala, ako príbeh o New Yorku uchopiť. A viem, že to chcelo čas. Mám viacero pracovných verzií. Bude to o pocitoch tak osobných, ako som len schopná pustiť do sveta. O vibrácii, ktorú vám to mesto dá. New York je ako tieň. A doslova v tieni mrakodrapov je každý váš deň. A keď si uvedomíš, že aj ty raz môžeš byť mrakodrap a vrhať tieň a je len na tebe, ako veľký a na ktorú stranu, tak ťa to naštartuje. Alebo úplne odrovná. Ale viac asi prezrádzať nebudem. 🙂 Snáď len to, že som po Amerike nikdy netúžila, pokiaľ ma nelízol New York 

„New York je plný nádherných stavieb. Tou “mojou” je Flatiron Building (v pozadí). Zastavil sa mi dych, ked’ som ho prvýkrát uvidela. Prichádzala som vtedy z bočnej ulice, ledabolo som zodvihla hlavu a uvidela som tú newyorskú ikonu nad sebou.“

Bola som tou, ktorá, ak sa do niečoho pustila, tak to dala. Často v nadľudských výkonoch. Mojou terapiou sa stalo cestovanie. Ja som na cestách vždy hľadala odpovede. Vždy som si oddýchla, no návraty boli do rovnakého kolobehu. Až kým neprišiel New York. Môj ebook bude o zastavení sa. Paradoxne v meste, ktoré nikdy nespí. 🙂

„New York. 230 Fifth Rooftop bar odporúčam navštíviť. Má nádherný výhľad na nočný NY a rozsvieteny Empire State Building. Možno si pred vchodom z 5. Avenue uchmatnete aj takýchto pekných námorníkov.“ 🙂

V článku Kto som a kam smerujem si spomínala koncert Phila Collinsa. Toho speváka priam zbožňujem. 🙂 Aké si z neho mala pocity?

Phil Collins mal pred rokmi vážne zranenie. Nevedela som o tom. Bolo pre mňa veľkým šokom, že na scénu vystúpila legenda, ktorá sa pri chôdzi opierala o paličku.

No už prvé tóny piesne boli ako za starých čias. Jeho hlas nezostarol ani o tón. 

Druhé veľké prekvapenie bol jeho syn. Prevzal po ňom štafetu a je z neho skvelý a uznávaný bubeník v jeho kapele. Koncert bol v Royal Albert Hall v mojom milovanom LONDÝNE. Nádherná historická budova pri Hyde Parku s dokonalou akustikou. 

V denníku sa snažím ukázať ostatným cestu za krajším zajtrajškom. Čomu vďačíš za to, že z teba neustále cítiť elán a chuť do života?

Nikdy som sa necítila silnejšia ako teraz. Aj ja som mala smutné obdobia. Aj ja som sa budila ráno s pocitom, že keď otvorím oči, spadne na mňa stena. A najhoršie boli prebudenia v noci. 

To všetko bolo spôsobené veľkou záťažou, ktorú som na seba naložila. Nebola som v tom sama. Je nás určite viac.

Ako si si s tými pocitmi poradila?

No, prehodnotila som sa. Začala som sa vnímať. Pochopila som svoje limity. Dala som telu jogu. Naučila som sa povedať nie. 

Stretla som vo svojom živote ľudí, ktorí mnou zamávali. Učiteľov. Všetci ich stretávame. Niekedy s nimi bojujeme, niekedy z nich “pijeme”, lebo nás pochod po púšti úplne odrovnal. A aj keď som to možno v čase stretnutia nepochopila, stačilo chvíľu si počkať (niekedy aj roky) a ono to s odstupom času do seba zapadlo. Úplne presne na miesto, kam malo. Keď na sebe budem pracovať, keď budem v akcii, keď budem tvorivo žiť – vtedy to zapadne. Učím sa každý deň.

Ako prekonávaš prekážky v živote?

Prekonávam prekážky denným prekonávaním samej seba 🙂. Ráno vstávam a cvičím,  plávam, so psom dávam dynamické dlhé prechádzky. Robím to, aj keď sa mi veľakrát naozaj nechce a bolí ma celé telo. Som v práci perfekcionista. A to často bolí. Už viem, že si za to zaslúžim čas iba pre seba. Čas na cestovanie, na šálku kávy pri okne s výhľadom na denný rytmus danej krajiny. 

Milujem to. Mám rada čas, kedy sme iba ja a dané miesto. Vlastne k tomu nikoho ďalšieho nepotrebujeme. To nie je sebectvo, ten čas strávený osamote sa mi mnohonásobne zhodnotí pri mojich blízkych.

Pred mnohými rokmi som si sadla do sedadla v tom čase najvyššej adrenalínovej dráhy v Európe. Nedýchala som strachom i vzrušením, čo ma čaká. Cítila som, že to fakt chcem vyskúšať. Už po prvých metroch mi došlo, že sa to asi nedá prežiť :-). No keď som po pár minútach opäť stála na pevnej zemi, mala som chuť si to zopakovať. Preto vravím, urob prvý krok, ktorého sa bojíš. A potom sa ukáže, či cúvneš, alebo sa ti to zapáči a strach zmizne sám. 

„Ráno sme sa rozhodli, že pôjdeme k vodopádom v španielskych horách. Na Instagrame vyzerali nádherne. Po dlhom období sucha sa však voda stratila, nevedeli sme ich nájsť. Osobné auto sme povýšili na tereňák, pri každej voľbe z dvoch možných odbočení sme si vyberali to nesprávne a následne výskali nadšením pri objavení gigantického viaduktu. Stretli sme sa na pár dní, užili si to a každá je už doma v inom kúte sveta. Došlo nám, že naša cesta – to bol náš cieľ.“

Čo by podľa teba mal každý vedieť? Na čo mnohokrát zabúdame?

Myslím si, že si pri všetkých denných starostiach nemáme čas uvedomiť, že sme smrteľní. Ak by sme si to totiž denne pripomínali, bol by náš život o zhromažďovaní nepotrebných vecí? Nebol by viac o pokojných chvíľach, o pomoci druhým, o čase venovanom láske? O objavovaní a užívaní si života? 

Nikdy nevieme, čo nám osud chystá. Môžem byť dnes silná, vymeditovaná a správne nastavená. Môžem mať rodinu, skvelé vzťahy, dostatok financií. No už zajtrajšie ráno môže priniesť zmenu. Preto si musím byť najväčšou istotou ja sama. 

Nepodceňujme to. Musíme mať dostatok priestoru nájsť sa. Musíme vedieť, čo chceme a kam smerujeme. Musíme cítiť, kto sme. Meditovať, vedieť byť sami so sebou. Čítať a hľadať sa v správnych knihách. Nekopírovať životy, nevytvárať falošné profily. Sami sebe musíme povedať pravdu. 

Ako hľadať pomoc, keď ani nevieme, čo potrebujeme? Pokiaľ nebudeme vedieť, kto sme, ako budeme vedieť, koho k sebe hľadáme a čo pre život skutočne potrebujeme? 

„Som presvedčená, že všetci by sme boli pokojnejší, ak by sme boli viac v kontakte s prírodou. Kdekoľvek. Aj v záhrade.“

Nedávno som sa na jednej oslave zoznámila s nenápadnou staršou ženou, ktorá úspešne vedie vlastný biznis v Rusku, no žije v Španielsku. Je veľmi senzitívna, dokáže človeka prečítať. Dotkla sa ma a povedala – “Ty si žena s veľkým Ž. 🙂 Musíš cítit’ slobodu, voľnosť, ty musíš lietat’… Tvojou úlohou je žiariť, tvoja žiara je potrebná.”  

Som naozaj vďačná, ak sa moje príbehy ľuďom páčia. A žiara každého z nás musí byť denne správne živená, aby nedostal šancu prirodzene s ňou žijúci smútok. Takto to vidím ja. 🙂 

 

Mgr. Lesana Vaneková

Zakladateľka projektu Denník pozitívneho myslenia

Snažím sa žiť, nie len prežívať. Často som potrhlá a infantilná. Všímam si veci, ktoré si mnohí nevšímajú a teším sa z maličkostí.

Viem, že sú chvíle, kedy nejde všetko podľa našich predstáv. Vtedy sa treba nakopnúť. Sú to chvíle, kedy treba začať hľadať svoj zmysel. 

Ja nachádzam zmysel v tom, byť šťastná a plná lásky. A tú radosť a lásku sa aj touto formou snažím posielať ďalej. 🙂