Chyť príležitosť za pačesy
Ako absolvent som stála pred drsnou realitou, a síce bez praxe nie sú koláče. Pracovné ponuky s prehľadom deklarovali, že pozícia je pre absolventa vhodná, avšak potrebuje niekoľko rokov praxe. Vďaka svojej angličtine a nemčine som dostala ponuku vo veľkej korporátnej firme, pričom som ju nemala dôvod odmietnuť. Peniaze boli dobré, čo viac si priať než stravné lístky navyše.
Dostala som sa do obrovského open space, v ktorom pracovalo niekoľko tímov. Hluk, hovor a telefonáty v cudzích jazykoch boli na dennom poriadku a pôsobili rušivo nielen na mňa. Väčšina ľudí to riešila slúchadlami na ušiach – toľko k podpore kolegiálnych vzťahov v open space.
Nie je všetko zlato, čo sa blyští
Moje zaučovanie prebiehalo veľmi rýchlo. Žiadne vysvetľovanie procesov, len tupé klikanie. Samostatne som mala pracovať od druhého týždňa a čokoľvek som sa svojich kolegýň spýtala, bol podnet ku kyslému výrazu. Nemali čas, samozrejme.
Pretože mi denne prebiehali pod rukami faktúry za tisíce eur, chodievala som do práce vystresovaná. Nie preto, že by som sa obávala zodpovednosti, ale preto, lebo som nerozumela, čo robím a akákoľvek chyba by padla na moju hlavu.
Na koho krk spadne gilotína?
Stála som pred strašnou dilemou – nechať si nadávať od šéfa za chyby, za ktoré nemôžem, pretože som vlastne nebola dostatočne zaučená, alebo vyhovoriť sa na svoje kolegyne a zaistiť si ich nepriateľstvo?
Prežívala som stres aj kvôli nepríjemnému prostrediu. Ohováranie za chrbtom, nezáujem – doteraz si pamätám svoje prvé dni v práci ako sa všetky kolegyne dvíhali na obed a nemali ani kúsok snahy zavolať aj mňa. Že by naivita? Pre mňa slušné kolegiálne správanie.
Domov som chodievala nervózna, večer som plakala. V sobotu som prespala v snahe psychicky sa vzchopiť a pripraviť na ďalší týždeň prídelu nervov. Nedeľu som preplakala, pretože ma desila myšlienka návratu do toho odporného prostredia.
Duša vie, ak si na nesprávnom mieste
Mohlo by sa zdať, že som precitlivená a preháňam. Áno, som citlivá a empatická a to, v akom prostredí sa zdržujem, na mňa pôsobí viac ako na ostatných. Vnímam ho citlivejšie a viem vycítiť vzťahy, emócie a atmosféru prítomných, čo následne vstrebávam a reagujem na to.
Prostredie v mojej práci nebolo ideálne, a presne tak som sa tam cítila aj ja – zle. Nepatrila som tam a moje telo i psychika mi to ukazovali každý deň. Ja som ich však nepočúvala.
Trpko-sladká realita
Zlom nastal, keď som sa prestala tešiť z obyčajných vecí. Milujem prechádzky a čítanie, avšak miesto toho som tupo sedela na gauči a hľadela na priemerný program v televízií. Prestala som sa venovať svojim koníčkom, prosto som na ne nemala energiu. Zaspávala som o siedmej večer pri televízií, na ramene priateľa, ktorý so mnou chcel tráviť čas.
A presne ten moment ma „nakopol“.
Stala sa zo mňa osoba, ktorá len chodí do práce a z práce, ktorá prežíva zo dňa na deň. Nežila som. Bola som človek, akým som nikdy nechcela byť – bez koníčkov, bez zmyslu. Toto všetko mi zrazu preletelo hlavou a videla som to čierne na bielom. Som na nesprávnej ceste.
Moje telo i psychika boli bez potravy. Cítila som, ako bunky života vo mne postupne otupujú a hynú. Cítila som, akoby som strácala samú seba, svoju osobnosť, radosť zo života. Povedala som si DOSŤ.
Keď koniec znamená začiatok
Môj vianočný darček bola výpoveď. O správnosti môjho rozhodnutia ma presvedčila aj nesmierna úľava. Cítila som, akoby zo mňa opadla ťažoba celého sveta. Síce bol strach z budúcnosti každodenným spoločníkom, cibrila som si i odvahu.
Trvalo to síce dlhšie, ale našla som spôsob, ako robiť, čo ma baví, v čom vidím zmysel a od čoho odchádzam k priateľovi usmiata a spokojná. Na konci víkendu sa vyslovene teším na plnenie pracovných povinností a nemôžem sa ich dočkať.
Počúvaj pieseň svojej duše
Každý má vo svojom živote momenty, ktoré mu ukazujú, že sa uberá zlým smerom, že musí niečo zmeniť. Je len na nás samých, či si vyberieme ich ignorovať, alebo vnímať.
Môj „nakopávací“ moment bol psychický stav, v ktorom som sa prestala venovať tomu, čo mi robilo radosť – knihy, príroda, priateľ. Pri práci, ktorá ma nebavila a nevidela som v nej zmysel, som chodila domov bez energie venovať sa svojim záľubám, bez energie žiť.
Či už veríš v Boha, karmu alebo špagetové monštrum, život ti vždy ukáže správny smer.
Je len na tebe, či budeš vnímať, čo ti tvoja duša chce povedať. Ak máš pocit, že niekde nepatríš, utekaj. Nájdi si cestu. Nájdi si miesto. Ak sa dostaneš tam, kde máš, budeš to vedieť, budeš to cítiť. Totižto práve vtedy budeš žiť.
Autor príspevku: Mgr. Mária Hanúsková
Som vyštudovaná psychologička a živím sa tým. Uverejňujem články na weby a do slovenských a českých časopisov, ktoré sa zaoberajú rodičovstvom, deťmi a medziľudskými vzťahmi. Vybrala som si slobodné zamestnanie a zarábam si sama na seba. Daň za slobodu je síce vysoká, ale stojí to za to. Aj keď často padám únavou, som tak najšťastnejšia.