Dovolenka býva oddychom nielen pre telo, ale hlavne pre dušu. Tá naša nás čakala na krásnych Seychelách. Vypnúť telefón, ignorovať internet; len príroda, oceán, krmivo pre ducha – knihy a spoločne strávený čas s milovaným mužom.

Už tam budeeem?

Oslík zo Shreka dokonale vystihol moju nedočkavosť. Hoci som celú noc nespala (let trval od ôsmej večer do pol desiatej rána druhého dňa), moja radosť ma napumpovala do maximálnej bdelosti.

Mrvila som sa na sedadle lietadla a sledovala azúrový oceán a koraly, pokojne demonštrujúce, kto je tu pánom. Lietadlo pomaly klesalo. Neviem ako ty, ale moja radosť sa rovná radosti dieťaťa – dávam ju najavo veľmi priamo a hlasno. Doslova som skákala na sedadle a netrpezlivo sledovala naše pristátie cez miniatúrne okienko lietadla.

Sesel

Našu dovolenku sme si vybrali na ostrove Mahé. Seychelskú republiku (kreolsky Sesel) tvorí 115 ostrovov, z ktorých je Mahé najväčšie. Na ňom sa nachádza aj hlavné mesto Victoria, kam sme prileteli.

Po vystúpení z lietadla nás privítala 80 % vlhkosť, čo sa okamžite prejavilo na mojich vlasoch – celú dovolenku som bola ako pudlík po trvalej. Zanechala som všetky pokusy urobiť z nich skutočné vlasy a pripomínala si, že som predsa na tropickom ostrove!

Vítali nás aj miestni, ktorí stáli pri vchode do areálu letiska, a nasmerovali nás ku kontrole dokladov. Transfer nás následne previezol do 15 minút vzdialeného hotela Berjaya, hneď pri najslávnejšej pláži ostrova, Beau Vallon.

Beau Vallon pláž

Čím začať dovolenku lepšie než… spánkom

Welcome drink hneď po check-in v nás zmizol takmer okamžite a na mne sa začala prejavovať únava. Predsa len, som 30 ročný človek, ktorý keď nemá osem hodín spánku a po zobudení voňavú kávu, nie je schopný jedinej zrozumiteľnej vety. Priateľ preto vzdal pokusy o akúkoľvek konverzáciu a nechal ma relaxovať na recepcií na gauči.

Naša izba mala byť pripravená o dve hodiny, a preto som odobrila aj verejný gauč. Bola som taká unavená, že som upadla do spánku v sekunde, ako sa hlava dostala na rovný povrch. Bolo mi vcelku jedno, že ma hostia a personál vidia v tomto nelichotivom móde.

Co se škádlívá, to se rádo má

Je nutné poznamenať, že Seychely si nezískali moje sympatie okamžite. Z veľkej časti to bolo nedostatkom spánku a tráviacimi ťažkosťami, ktorými som trpela ešte dva týždne po príchode domov. Seychely sú totižto destinácia, kam sa ľudia chodia fotiť na krásne pláže a užívajú si pohodlie v luxusných rezortoch. Poprípade si zaplatia sprievodcu, ktorý ich odvezie na zaujímavé miesta, alebo dajú neskutočné peniaze cestovke, ponúkajúcej výlety.

My sme odmietli jedno aj druhé a Seychely si chceli užiť ako miestni – cestovať autobusmi a turistikovať.

Bazén hotela Berjaya

Prechádzkou v prírode uzrieš tisíc zázrakov

Ako sa ukázalo, nápad to bol šľachetný, ale Sesel bol drsnejší než naše odhodlanie. Ostrov tvoria veľmi strmé kopce a tropické, husté lesy, ktoré keď si povedia, že cez ne neprejdete, tak sa môžete aj rozkrájať (You shall not pass, Gandalf!!).

Ak sme našli v hustom poraste cestičku, obyčajne bola okupovaná obrovským pavúkom (ktorý sa našťastie bál omnoho viac, a zutekal – ale no uznaj, keď narazíš do pavúka, tak sa obrátiš a uháňaš kade ľahšie, a nepokračuješ s úsmevom a piesňou na perách ďalej, v ústrety ďalším pavúkom).

Príroda neznamená pohodlie, ale nutnosť pre ľudskú dušu

Jedinú turistickú skúsenosť sme si dopriali druhý deň po príchode, cestou na pláž Anse Major. Cesta bola miestnymi označená ako very easy (veľmi jednoduchá), takže sme sa bez obáv vydali peši najprv po asfaltovej ceste, ktorá následne pokračovala kopcom rovno do prírody.

Náš pôvodný plán bol začať ľahkou turistikou, ktorej náročnosť budeme zvyšovať a zakončíme ju výstupom na najvyšší bod Morne, v rovnomennom národnom parku. Akonáhle sme však zistili, čo miestni myslia pod pojmom very easy cesta, podľahli sme myšlienke, že na viac zrejme nemáme.

Cesta na Anse Major

Na Anse Major sme šli asi hodinu a pol; cestou sa nám naskytol prekrásny výhľad nielen na oceán, ale aj na rešpekt budiace kopce. Cesta bola výživná; klzké kamene, žiadne zábradlie a zostup po skalách.

Po štvrť hodinovej ceste hustejším lesom, kde sme skutočne pociťovali rešpekt zísť čo i len centimeter mimo vyšľapaný chodník, sme sa konečne mohli okúpať na krásnej pláži Anse Major. Pretože sme boli z tepla a vlhkosti vyčerpaní, využili sme na cestu späť lodný taxík s príznačným názvom Happiness (Šťastie).

Anse Major

Zmeň seba, nie prírodu

Odhodlanie poraziť seychelskú prírodu nám zostalo aj na ďalší deň. Vyzbrojili sme sa poloprázdnymi batohmi kvôli suvenírom a mierili do Tea Factory, skrývajúcej najlepší vanilkový čaj na svete.

Prestupovali sme na autobusovej stanici v hlavnom meste a po miernej neistote naskočili na ten správny autobus. Je treba poznamenať, že seychelská doprava si žije vlastným životom; jediný cestovný poriadok je na stanici vo Victoria, s nakreslenou trasou autobusov, u ktorých nemáte istotu, či vôbec pôjdu.

Nie sme takí silní ako ich čajíček

Cesty autobusom sú skutočný zážitok – stalo sa ti niekedy, že si sa bál o svoj život? V seychelských autobusoch o krk rozhodne šlo. Vodiči sa nielenže, s prepáčením, neserú s citlivým riadením, ale strmé kopce prechádzajú zásadne s nohou na plyne. Ak sa pozeráš z okienka a vidíš pod sebou koleso autobusu na milimeter od priekopy, a vodič pritom zatáča v rýchlosti ako závodník rely, aj ako neveriaci by si sa modlil.

Úžasné seychelské čaje nám však za to stáli, a my, posilnení úspechom (a že sme prežili cestu autobusom) sme sa odhodlali na stredne ťažký výšľap na najvyššie miesto Mahé, Morne.

Tea factory

Na naše prekvapenie bola cesta uzavretá, ale čo by sme to boli za dobrodruhov bez dávky adrenalínu. Cesta viedla strmo nahor, čo by nebol ten najväčší problém. Vlhké kamene a lístie s občasnou mlákou, ktorú sa nedalo preskočiť, ale len prejsť, nenavodili práve priateľskú atmosféru, no pokračovali sme ďalej. Ten najväčší prúser nastal po pár stovkách metroch – obrovský pavúk a cesta, ktorá sa prosto skončila a jej miesto zabrala húština. To bol moment, kedy sme uznali našu porážku a odhodlanie šplhať po kopcoch nás nadobro opustilo.

Dobre Sesel, víťazstvo je tvoje.

Ak chceš ružu, musíš rešpektovať jej tŕň

Neúspešné pokusy nepridali Seychelám na sympatiách. Drsná príroda trvala na svojom, a my sme nemohli prebiť jej hradby. Tá pravá láska k ostrovu Mahé však prichádzala postupne.

Naša pláž

Ako vo vzťahu k ľuďom naokolo, tak aj Seychely si žiadali v prvom rade rešpekt. Nezasahuj do prírody, nesnaž sa ju zmeniť a ona to isté urobí pre teba – motto, ktoré dokonale vystihuje mentalitu Kreolčanov.

Sila prírody na každom kroku

52 % Seychel (rátam všetky ostrovy) sú chránené prírodné oblasti. A skutočne, všade, kam sme prišli, bol citeľný rešpekt k prírode. Celý areál nášho hotela bol otvorený, žiadne okná ani dvere. Raňajky nám preto spríjemňovali spievajúce vtáčiky, ktoré si sem tam z tanierov niečo uzobli, ak sa nikto nepozeral. Vídali sme aj malé húseničky, plaziace sa po hotelových priestoroch, akoby sa chystali ubytovať.

Pri vstupe z hotela na pláž Beau Vallon sme prekračovali obrovský koreň stromu, ktorý miestni nechali tak; nesnažili sa narušiť jeho pokojné nažívanie a spraviť namiesto neho cestu vhodnú pre hostí. Taktiež sprchám pri bazéne robila spoločnosť palma, ktorá si zaumienila, že je to vhodné miesto na existenciu – a miestni mali rovnaký názor. Túlavé psy pobehujúce po pláži, malé kraby tancujúce s klepietkami smerom k nebu a hromada kaloňov, usadzujúcich sa navečer v korunách stromov nepredstavovali žiadne nebezpečenstvo, pokiaľ ste rovnako nepredstavovali nebezpečie pre nich. Rešpekt za rešpekt.

Pláž Beau Vallon

Buď dôvodom, vďaka ktorému ľudia uveria v dobro

Sympatie prichádzali postupne a podstatnú úlohu v tom zohrávali aj miestni. Síce kreolské ženy vyzerali, akoby nemali problém spacifikovať dvojmetrového chlapa, rýchlo sme zistili, že úsmev sa opláca úsmevom.

Ochota a milé správanie boli určite podporené aj navyknutím si na turistov, ktorí sú tu skutočne po celý rok. Dojímala ma hlavne ich srdečnosť – tú sme mali možnosť pocítiť niekoľkokrát.

Napríklad pri ceste na pláž Petit Anse sa muselo prejsť bránou luxusného hotelového rezortu, ktorý bol už na pohľad ďaleko za hranice finančných možností normálneho človeka. Zastali sme neďaleko od vstupu do areálu a váhali, či nás nevyhodia. Snažili sme sa nájsť na mapách, či je vôbec pláž verejnosti prístupná, a tu sme začuli volanie a zbadali vrátnika.

Láskavosť nájdeš nielen za rohom, ale aj na druhom konci sveta

So širokým úsmevom nám ponúkol pomoc a uistil nás, že ideme dobrým smerom a pláž je skutočne za bránami rezortu a je verejnosti prístupná. Naše cesty boli križované mnohými robotníkmi, ktorí sa snažili ostrov zveľaďovať; a nechcem mať predsudky, ale robotníci všeobecne nemajú dobrú reputáciu. Tí seychelskí na nás síce hľadeli, ale úsmev za úsmev – vždy odzdravili, alebo kývli hlavou na pozdrav ako prví s úsmevom na tvári.

Hotel Berjaya

Ďalší srdcu lahodiaci moment sme zažili v zmenárni. Pracovník sa nás spýtal, odkiaľ sme, a hneď spustil lámanou češtinou Jak se mas? Pozdravil nás Nashle a mne sa pomaly ale isto začali váhy prikláňať na pozitívne hodnotenie Mahé, ktoré tak už zostalo napriek ďalším nepríjemnostiam.

Temná stránka raja

Káva. Kto ju pije, vie, aká je k životu dôležitá. Raňajky som si bez nej nevedela predstaviť, ale po ochutnaní toho, čo nazývali kávou, som bohužiaľ musela. Sfarbená voda, ktorá chutila horšie než káva z automatu, sa nedala piť ani s dvoma balíčkami cukru (a to nie som „rozožraná“, pijem rozpustnú kávu z obchodu).

Rovnako sme museli NONSTOP myslieť na opaľovací krém a natierať sa, aj vzhľadom k potu, každú pol hodinu – kto bol v trópoch, tak vie. Totižto slnko opaľuje aj cez mraky, a vieš si predstaviť, ako to vyzerá, keď svieti priamo na teba?

Adrenalínová ochutnávka

Aj mne sa stalo, že som si jeden centimeter tela zabudla natrieť a po piatich minútach na priamom slnku som preklínala všetky lúče. Slnko si dokázalo nájsť ten kúsoček nenatretej kože a urobiť ti zo života horúce peklo (doslova). Kebyže sa zúčastním súťaže Miss Pomodoro 2019, po pobyte na Seychelách by som určite vyhrala.

Kokosátko

Ako tretiu hrôzu spomeniem ešte raz cestu autobusom. Aj po ceste z kopca šofér dupal na plyn, a cesty boli také úzke, že pri vyhýbaní sa druhým autobusom som dostávala pravidelne rany palmovými listami cez otvorené okienka autobusu. Cesta MHD bola skutočne ako horská dráha; rýchla, trhaná a andrenalínová. Jediný rozdiel spočíval v tom, že horská dráha má aspoň istiacu tyč; autobus mal jedine malé sedačky, z ktorých normálnemu človeku preteká zadok oboma stranami.

Pravá dovolenka začína na konci

Zvyšok dovolenky sme preto strávili klasicky váľaním si šuniek na pláži. Jedine predposledný deň sme venovali turistickej derniére a vydali sa bližšie preskúmať hlavné mesto Victoria.

Hinduistický chrám Arul Mihu Navasakthi Vinayagar a seychelský Big Ben sú atrakciami, ktoré sme museli vidieť. Miestny market nám dal možnosť ponakupovať suveníry, vrátane kokosového oleja a esencie z vanilky.

Kŕmili sme nielen dušu, ale aj telo

Po výdatnom obede (najlepší rybí šalát na svete!) sme usúdili, že relax pred zajtrajšou cestou bude vhodný nápad. Keď už som spomenula jedlo, neďaleko hotela sa nachádzala pasáž, na ktorej miestni predávali jedlo – grilované ryby, zelenina, kokosové orechy, banánové chipsy, alkoholové drinky a podobne.

Hinduistický chrám

Pretože sú ceny v reštauráciách dvakrát tak vyššie ako v našich končinách, stravovali sme sa u miestnych, ktorí predávali za podstatne nižší obnos – a porcie dávali teda obrovské. S priateľom sme žrúti a zjeme dosť, avšak obaja sme sa nakŕmili z jednej porcie, čo dáva Seychelám ďalší bod k dobru – miestni nakladali k mäsu ryžu so zeleninou, pričom sa na nás usmievali, či jej bude dosť, alebo majú ešte jednu naberačku pridať.

Oči sú ti nanič, ak je myseľ slepá

Napriek všetkému sú Seychely zážitkom, na ktorý budem s radosťou spomínať. Zaslúžia si pozornosť, rešpekt a pokoru voči majestátnej prírode. Bolo mi ľúto odísť, čo však nebolo spôsobené vidinou ďalšej bezsennej noci a 11 hodín letu, ktoré ma čakali.

Ku koncu každej dovolenky som mierne melancholická a zároveň nabitá novou energiou. Každou cestou sa cítim obohatená a akosi viac človekom, pretože sa presviedčam o tom, že väčšina ľudí je milých a ochotných – úplný opak mediálneho obrazu všade číhajúceho nebezpečenstva.

 

Za hranicami zbúrame naše vlastné hranice; hranice slepoty, ignorantstva a mylných správ, ktorými sa necháme dobrovoľne kŕmiť. Nie sú to hranice štátov, ktorými sú ľudia od seba oddelení, ale naše vnútorné hranice. Múry, ktorými nikoho a nič nechceme vpustiť k sebe.

Autor príspevku: Mgr. Mária Hanúsková

Som vyštudovaná psychologička a živím sa tým. Uverejňujem články na weby a do slovenských a českých časopisov, ktoré sa zaoberajú rodičovstvom, deťmi a medziľudskými vzťahmi. Vybrala som si slobodné zamestnanie a zarábam si sama na seba.  Daň za slobodu je síce vysoká, ale stojí to za to. Aj keď často padám únavou, som tak najšťastnejšia.