„Som, teda myslím. Myslím stále. Keď vstanem, pri jedle, pri práci, keď sa rozprávam, pri cvičení, pri zaspávaní a dokonca aj v snoch. Nikdy sa nezastavím.

 

Som potrhlá a infantilná. Všímam si veci, ktoré si mnohí nevšímajú. Teším sa z maličkostí.

 

Mám veľmi svojskú tvárovú mimiku a ak okolie neklame, moja reč tela a hlavne rúk je naozaj špecifická. Povahu mám žensky flexibilnú, ale v okolí mám veľa živých dôkazov, že sa so mnou dá vydržať. :)”

 

 

 

 

Zaujímavosti o mojej maličkosti: (postupne pridávam a aktualizujem)

  • už roky si neviem zapamätať, koľko sa varia vajíčka natvrdo a namäkko
  • zbožňujem vyplňovačky, či už sa jedná o rôzne testy, formuláre alebo ankety (raz som telefonovala s anketárkou celú cestu vlakom BA-TT a moji spolucestujúci počuli len “áno”, “nie”, “jednotka”, “dvojka”, “trojka” a samozrejme môj smiech)
  • medzi moje najobľúbenejšie zvieratá patria netopiere a raje (plus draky, ak sa to počíta)
  • snažím sa prekonať vlastnú lenivosť a byť prospešná sebe aj ostatným
  • jedno moje motto “Infantilnosť moja vlastnosť” myslím hovorí za všetko

 

Pre koho tvorím tento blog?

 

Tvorím ho pre každého, kto chce mať krajší deň. Tvorím ho aj pre Teba. Už len to, že si sem zavítal, ma nesmierne teší. 🙂

 

Odkedy som sa začala venovať sebarealizácii a autoterapii, cítim sa inak. Spokojnejšie. Šťastnejšie. Príjemnejšie. Učím sa veľa nových vecí, ktoré ma len povzbudzujú, aby som pokračovala v tom, čo robím. A o tieto pocity sa s Tebou chcem podeliť.

 

Chcela by som docieliť, aby si po prečítaní mojich článkov cítil to, čo cítim ja, keď ich píšem. A zároveň Ťa povzbudiť.

 

 

Prečo vznikol?

 

Je to taká moja srdcová záležitosť, autoterapia a osveta v jednom.

 

Vidím viac srdcom ako očami. Som veľmi empatická a všímam si okolie viac ako mnoho ľudí.

 

Ako malá som nemala potrebu hrať sa s deťmi. Celé hodiny som vedela tráviť pozorovaním chrobákov, či lístím, ktoré vietor posúval sem a tam.  Keď som si na druhom stupni základnej školy začala uvedomovať, že samota nie je to pravé, bolo už neskoro. Bola som za čudáčku. Moja snaha nájsť si priateľov bola neúspešná a za moju dôveru sa mi dostávalo len výsmechu, šikany a neskôr aj násilia. Vždy, keď si na to spomeniem, mám uzlík v krku a je pre mňa ťažké to rozoberať. Príliš veľa emócií.

 

Nemala som najrúžovejšie detstvo, ale neodbilo ma to. Neodbili ma ani vzťahy, ktoré mi nevyšli. Občas som si už myslela, že moja naivita nemá hraníc. Teraz som vďačná, že tomu tak bolo. 🙂 Človek sa poučí, no nemal by zatrpknúť.

 

Snažím sa žiť a nie len prežívať. Ako môže niekto žiť, keď je plný utrpenia a smútku? Keď sa všetkému vyhýba, aby sa náhodou nesklamal či nepopálil? To je to, čoho sa treba zbaviť. Treba sa ku všetkému postaviť pozitívne. Nájsť si svoj zmysel. Ja nachádzam zmysel v tom, byť šťastná a plná lásky. A tú radosť a lásku chcem poslať ďalej. Aj Tebe.

 

Pretože sú chvíle, keď potrebuješ nakopnúť svoju sebadôveru, svoju náladu a svoj život. Dúfam som Ti vyčarovala úsmev na tvári. 🙂